Trend: Revolúcia vzdelávania prichadza zdola

Vydáno: 15. 6. 2017, Týždenník o ekomomike a podnikání, redaktor Patrik Garaj         

Školstvo je také dobré, akí sú jeho učitelia. Ak ide o demotivovaných ľudí bez sebavedomia, ktorým chýba dostatočná praktická príprava a podnetná spätná väzba, žiadny spoločenský zázrak nečakajme.

Český projekt Učitel naživo sa to snaží zmeniť. Ide o tréningový program, ktorý stavia na veľkom objeme praxe, spoločnom učení a reflexii zažitého. Toto laboratórium vzdelávania učiteľov vytvára know-how, ktoré potom presadzuje na pedagogických školách a v celom vzdelávacom systéme. Okrem toho sa snaží osloviť aj ľudí mimo učiteľského stavu, ktorí majú chuť učiť. Cieľ je ponúknuť im akreditované vzdelanie, ktoré im umožní do školstva vstúpiť. O projekte hovorí jeho vedúci Jan Straka.

Povedzme, že dlhšie pôsobím v médiách, poznám túto oblasť a mám skúsenosti. Zároveň cítim, že mám chuť učiť, napríklad mediálnu výchovu. Chýba mi však formálne vzdelanie. Bolo by spoločensky prínosné, keby sa môj záujem vzdelávať využil? Krátka odpoveď znie áno.

A dlhšia?  Vidím za tým minimálne tri otázky. Prvá je, ako má dnes vzdelávanie vyzerať a aká je jeho úloha. Druhá je, kto by mal či nemal učiť. A tretia, ako týchto ľudí pripraviť. V našom programe riešime všetky tieto otázky. V prípade mediálnej výchovy sme hneď pri téme, čo by dnes mala byť úloha školy. A to v kontexte rýchlych spoločenských zmien. Zatiaľ čo doteraz ste sa pripravovali na celoživotnú kariéru, dnes sa môže stať, že kým dokončíte štúdium, daná profesia už nemusí existovať. Čo by mala teda škola ľuďom dávať? Okrem základnej gramotnosti by mala hlavne budovať schopnosť učiť sa ďalej a vedieť reagovať na zmeny. Z pohľadu trhu práce je zrejmé, že ľudia môžu prejsť piatimi či desiatimi rôznymi džobmi. Na úrovni spoločenskej si myslíme, že by z ľudí mali rásť dobrí občania. V prípade mediálnej výchovy to znamená, aby nepodliehali falošným správam. Tretia úroveň je osobná - škola by mala ľuďom dať schopnosti, ktoré im umožnia prežiť spokojný život.

Ostaňme pri otázke, kto by mal učiť. Ak máme nedostatok učiteľov, znamená to, že učiteľský stav by sa mal otvoriť?

Bude sa musieť otvoriť. Česká skúsenosť hovorí, že už teraz je akútny nedostatok učiteľov v niektorých oblastiach. Nie sú učitelia fyziky či informatiky, chýbajú učitelia prvého stupňa, veľmi to cítiť pri jazykoch. Navyše, v horizonte piatich rokov začnú odchádzať do dôchodku silné populačné ročníky starších učiteľov. Už teraz mnohí presluhujú. Otázka teda nie je, či by sa učiteľský stav mal otvoriť, ale kedy a ako sa to stane. Sú dva extrémy: jeden hovorí, že učiteľom môže byť len ten, kto absolvuje pedagogické štúdium. Podľa druhého môže učiť ktokoľvek a vzdelanie nie je podstatné. My sme v strede. Myslíme si, že systém by mal byť otvorenejší, no učitelia by mali mať veľmi kvalitné vzdelanie. Preto robíme náš projekt.

Každá spoločnosť si buduje pedagogický vzdelávací systém, ktorý má generovať dostatok učiteľov. V čom je dnes hlavný problém?

Zásadný problém sú peniaze. Platy učiteľov nemôžu súťažiť s platmi ostatných absolventov. Česko a Slovensko sú na tom vôbec najhoršie v rámci OECD. S tým súvisí to, kto sa hlási na pedagogické fakulty a kto potom do škôl nastupuje. Druhá dôležitá otázka je – a sem smeruje náš záujem – do akej miery pedagogické vzdelávanie naozaj študentom pomáha v tom, aby mohli svoju profesiu robiť kvalitne.

Odkiaľ by mala vychádzať iniciatíva na potrebné zmeny? Je to úloha pre štát, alebo pre inciatívy zdola?

My sme si vybrali cestu zdola. V Česku môžete pedagogické vzdelanie získať buď tak, že vyštudujete tri plus dva roky na pedagogickej fakulte alebo máte odborného magistra z akéhokoľvek predmetu a urobíte si pedagogické minimum. Náš program ponúka kvalitné pedagogické minimum, no nielen formálne po obsahovej stránke, ale zároveň veľmi kvalitným výcvikom svetového kalibru. Ak sa pýtate, kde začať so zmenou, tak naša filozofia je snažiť sa veci robiť. Vytvárame laboratórium, kde skúšame čo funguje či nefunguje a ako je možné do systému vstúpiť. Už po roku máme výsledky, začínajú s nami spolupracovať pedagogické fakulty, čiže ten systém sa začína trochu meniť.

Váš program mieri na učiteľskú prax. Prečo si myslíte, že práve tam je problém?

Projekt vznikol v rámci nadácie Depositum Bonum, kde sa už dlhšie venujeme práci s učiteľmi. Často sme narážali na veľmi nízky podiel praxe v pedagogickom štúdiu. Typicky sú to dva týždne vo štvrtom ročníku a potom štyri v piatom. Študenti nám často hovorili, že by potrebovali viac praxe a že výuku potrebujú zažiť. Z medzinárodných štúdií vieme, že učitelia v najlepších systémoch majú až 40 percent podielu praxe na príprave. V Česku je to medzi tromi až desiatimi percentami. Skúšali sme inovovať priamo na fakultách, ale narážali sme na limity systému. Tak sme si povedali, že to skúsime úplne inak. Dali sme dokopy ľudí, ktorí sa tejto téme venujú, vrátane odborníkov zo zahraničia. Idea bola nastaviť úplne nový vzdelávací program pre učiteľov, ktorý bude založený na veľkom objeme praxe a reflexie. Veríme, že učenie je založené na skúsenosti. Niečo zažijete, rozmýšľate nad tým, rozprávate sa o tom, vzniknú nové nápady, zapojíte do toho teóriu, znova idete do praxe a zase sa učíte. Program prebieha tak, že študenti trávia dva dni v týždni v škole, kde učia spoločne so skúseným učiteľom a každý piatok sa potom zídu, reflektujú zažité hodiny a majú aj teoretickú výuku.

Výcvik prebieha na reálnom vyučovaní. Sú školy ochotné s vami spolupracovať?

Školy sú pre nás úplne zásadné, adepti tam trávia vyše polovicu času. Ide o školy v Prahe a okolí. Tie, s ktorými spolupracujeme, boli extrémne ústretové. Našťastie je dostatok riaditeľov, ktorí rozmýšľajú podobne ako my. Nie sú spokojní s tým, akí absolventi k nim prichádzajú z pedagogických fakúlt. Preto pre našich študentov vytvárajú skvelé podmienky.

Ak hovoríme o otvorení učiteľského stavu, niekto by si mohol myslieť, že učiť bude môcť hocikto. Aké sú vaše požiadavky na adeptov, ktorí neštudovali pedagogiku?

Záujemca by mal mať vyštudované niečo, čo je blízke zvolenému predmetu. Ak ste vyštudovali fyziku a poviete, že chcete učiť dejepis, tak to zrejme nepôjde. Musí tam byť nejaká korelácia. Zároveň treba povedať, že v Česku legislatíva nepozná pojem aprobácie a o tom, ktorý učiteľ učí aký predmet, rozhoduje riaditeľ školy. Fyziku dnes často učia telocvikári, pretože nie sú ľudia. My sa snažíme o to, aby informatiku učil vyštudovaný informatik a občiansku náuku niekto, kto absolvoval napríklad filozofiu.

Má váš tréningový program konkrétne metodické základy?

Je to niekoľko kľúčových bodov. Hlavné je už spomenuté zameranie na prax a reflexiu. Inšpirovali sme sa profesorom Fredom Korthagenom, ktorý už od 80. rokov vyvíjal model založený na reflexii. Vychádzal z toho, že študenti idú do školy a na základe toho, čo tam zažijú, vznikajú nejaké potreby a otvárajú sa otázky, ktoré sa potom na výuke riešia. Z hľadiska organizácie nás inšpiroval ročný kvalifikačný výcvik v Británii, určený pre bakalárov, ktorí chcú byť učiteľmi. Blízky je nám aj spôsob výuky matematiky, ktorý propaguje profesor Milan Hejný. Všeobecne je to hlavne o osobnej skúsenosti. Zameriavame sa na osobnosť študentov a chceme, aby sa stali „sprievodcami vzdelávaním“. To znamená, že majú vytvárať podmienky pre všestranný rozvoj detí. Výuka v škole síce prebieha v rámci predmetov. Dôležité však je, aby učitelia učili deti a nie predmet. Primárna je výuka detí, ktorá sa deje cez nejaký predmet. A nie naopak.

Čo je dôsledkom toho, že pri pedagogickom štúdiu chýba prax?

Dôsledkom je, že absolventi nevedia, ako učiť.

Skúsme byť konkrétnejší. Niekto môže mať problém už pri bežnej komunikácii so žiakmi, pri riešení hádok či usmerňovaní pozornosti.

To čo ste pomenovali je presne to, s čím často bojujú naši študenti a počujeme to aj od absolventov, ktorí idú do škôl. Ide o to, ako v triede dosiahnuť kľud a vôbec vytvoriť podmienky pre učenie. Môžete ovládať skvelé techniky individualizácie a pokročilé úlohy pre deti, ale pokiaľ vám budú v triede kričať, nič nedosiahnete. Pritom ide o veci, ktoré sú relatívne jednoducho zvládnuteľné. Na začiatku kurzu sa preto zameriavame na veci týkajúce sa komunikácie a dávania spätnej väzby. Výhodou pre našich študentov je to, že do triedy vstupujú so skúseným učiteľom, ktorý má tieto veci už zvládnuté. Absolventi sú často rovno hodení do vody a nikto im nepomôže. Očakáva sa, že budú plávať, ale niektorí sa utopia.

Máte za sebou pilotnú časť projektu. Čo ste zistili a aké sú reakcie účastníkov?

Zistili sme, že to, čo robíme, funguje. Spätná väzba od účastníkov je skvelá a ukazuje sa, že program im dáva zmysel. Máme študentov pedagogiky z iných miest, ktorí dochádzajú do Prahy, aby mohli byť v našom programe. Najlepšie meradlo zmysluplnosti je to, že študenti tu sú, trávia tu veľa voľného času a niečo im to dáva. Zber spätnej väzby ukazuje, že účastníci pozitívne hodnotia práve prax. To, že učenie môžu zažiť na vlastnej koži a že si situácie môžu vyskúšať. Zároveň k tomu dostávajú podporu od sprievodného učiteľa a tiež od skúsených lektorov. Okrem toho sa zameriavame na skupinové učenie, čo znamená, že pri výcviku skupina študentov všetko zažíva spoločne. Aj keď sú z rôznych predmetov, na stretnutiach sa riešia spoločné témy. Pozitívne hodnotia práve to, že môžu veci s niekým zdieľať.

Čo sa v bežnej prevádzke škôl asi veľmi nedeje.

Jedna z vecí, ktorá sa bude musieť v školstve zmeniť je, aby učitelia neboli v školách tak osamotení. Pracovali sme napríklad s učiteľmi fyziky a v jednom projekte sme zriadili centrá kolegiálneho zdieľania, kde si učitelia môžu vymieňať skúsenosti. Tam sme počúvali príbehy fyzikárov, ktorí sa počas dvadsaťročnej praxe nemali s kým porozprávať a nikdy sa nikto nebol pozrieť na ich hodinu. To je šialené. Keď sa dnes pozriete, čo žiadajú zamestnávatelia a ako prebieha väčšina práce, tak je to práve o schopnosti spolupracovať. Škola by to mala učiť, ale pritom sama nevytvára príležitosti na to, aby sa to dialo. Preto je jeden z pilierov našej metódy párová výuka. Študenti učia v tandemoch s učiteľmi a ukazuje sa, že je to zaujímavé pre obe strany. Učiteľom to dáva príležitosť pozrieť sa na ich prácu inak.

Dnes sa veľa diskutuje o tom, čo je vlastne učenie a rastie kritika pretrvávajúceho memorovania a „učenia“ faktov. Sú to tiež veci, ktoré riešite?

Neustále vedieme so študentmi debaty o tom, čo sú ciele vzdelávania. To, čo sme si dali so štítu, súznie s pyramídou vzdelávacích cieľov profesora Hejného. Na vrchole sú ciele mravné, potom sú ciele schopnostné a najmenej dôležité sú ciele poznatkové. Ide nám o to, aby naši učitelia a cez nich aj žiaci boli dobrí ľudia. Aby mali rôznorodé  schopnosti, potrebné pre uplatnenie na trhu práce či pre partnerskú gramotnosť. Poznatky pritom majú najmenší význam. Takto modelujeme aj vzdelávanie našich študentov. Miera obsahových vecí je veľmi malá, ideme hlavne po schopnostiach a cielime aj na istý morálny rozmer.

Ako vidíte ďalší rozvoj toho, čo robíte?

Náš cieľ je širší zásah na spoločnosť. Nejde nám o vytvorenie nejakého interného programu s 50 či 100 študentami, ktorý budme len recyklovať. Cielime na to, aby čo najviac detí mohlo zažívať typ výuky, ktorý považujeme za zaujímavý a dôležitý. Preto veľa inovujeme, vyvíjame a zároveň naše programy intenzívne vyhodnocujeme. Máme unikátne podmienky a to aj vďaka tomu, že máme privátnych sponzorov. Preto môžeme výrazne inovovať, čo je v podmienkach kamenných univerzít oveľa zložitejšie. Od začiatku spolupracujeme s pedagogickými fakultami a snažíme sa o to, aby mohli náš model využiť. Sme v procese podpisovania memoranda s Pedagogickou fakultou Univerzity Hradec Králové, kde by sa o rok mal spustiť predmet, podobný našemu tréningu. Vypísali sme predmet, v rámci ktorého bude prax s Učitel naživo pre študentov pražskej Pedagogickej fakulty, mal by sa rozbehnúť už teraz na jeseň. Rokujeme tiež s Univerzitou Pardubice a s Masarykovou univerzitou v Brne.

Nejde vám teda o tvorbu nejakého paralelného sveta, ale o to, aby sa zmena dostala tam, kde je potrebná.

Presne tak. Úlohou neziskového sektora a súkromných zdrojov nie je suplovať systém. To ani nie je možné. Neziskový svet môže prinášať inšpirácie, inovovať a vytvárať väzby na to, aby sa inovácie mohli v systéme využívať. Náš program od začiatku staviame takto, máme expertnú akademickú radu, v ktorej sú predstavitelia katedier a fakúlt naprieč republikou a bavíme sa aj s ľuďmi z ministerstva o tom, ako by sa to dalo šíriť. Dôrazne sa snažíme o to, aby nevzniklo delenie na my verzus oni. Vzdelávanie je predsa spoločná vec.

V pdf verzi zde.  

V elektronické verzi na etrend.sk zde.